Keďže ešte stále nemáme naše vlastné vozítko, ale chceli sme navštíviť krásy tohto údolia, museli sme si nájsť turistickú skupinu s odvozom, inak by sme to údolie za jeden deň nestihli. Nie sme vôbec nadšenci hromadného cestovania, ale nič už nemôže byť horšie ako tour vo Vnútornom Mongolsku, kde by od nás vymámili aj posledný yuan, keby sme si nedávali sakra pozor. Tentokrát sme mali ale veľké šťastie a tento tour bol super: sprievodca geniálny, spolucestujúci milí a trasa obsahovala všetky významné body údolia aj s ochutnávkou a ako bonus som dostala z toho slnka aj úpal.
Ráno sme vstali o ôsmej, aby sme si stihli pobaliť veci, naraňajkovať sa a byť pripravení na odchod o deviatej. Prišli po nás pred hostel v bielom autíčku pre 9 osôb. Hneď na úvod sme sa dozvedeli, prečo sme vlastne deň predtým za celý deň stihli tak málo a prečo sme všade čakali minimálne hodinu. Obyvatelia Valle de Elqui sú totiž podľa nášho sprievodcu neobyčajne pomalí, slová ako rýchlo, či súrne pre nich nemajú význam a podľa toho sa správajú v každej situácii. Sprievodca Alejandro nás hneď na úvod upozornil na nízku vlhkosť a odporúčal nám piť každú polhodinu vodu. Naša prvá zastávka bol preto obchod, lebo väčšina si vodu so sebou nezobrala.
Ako sme vyšli z La Serena a začali sme stúpať, veľmi rýchlo sme natrafili na prvé papajové plantáže. Papáje sú tu ale úplne iné, na aké som bola zvyknutá z Taiwanu. Malé smiešne papájky, ktoré treba vraj šúpať v gumených rukaviciach aby nám nedopraskala koža na rukách a surové sa neodporúčajú jesť. Zastavili sme sa pri jednej plantáži, aby sme si ich obzreli z blízka, Alejandro nám vysvetlil rozdiel medzi papájou ženského a mužského pohlavia a obojpohlavnou papájou. Rozdiel je v tom, že papáje ženského pohlavia rastú v strapcoch a papáje mužského rodu rastú jednotlivo každá sama. Na strome obojpohlavnom sa nachádzajú aj strapce aj samostatné papáje. Samozrejme, že sme sa stavili aj v predajni, kde sme si mali možnosť zakúpiť, ale aj bezplatne ochutnať papájové výrobky: cukríky, džemy, džúsy, atď.
Stúpali sme ďalej a zákruty, vrčanie motoru a stúpajúca teplota ma úplne uspali. Claudio ma už len zobudil, keď sme prichádzali k vodnej nádrži Embalse Puclaro, obrovská nádrž, ktorá slúži na hromadenie vody potrebnej na zavlažovanie celého údolia. V momente, keď sme tam boli my, bola nádrž iba do polovice plná, a podľa Alejandra bola nádrž zatiaľ plná iba raz od kedy ju v roku 1999 začali napĺňať. Vraj je to ideálne miesto na kitesurfing a windsurfing vďaka vetru, ktorý tu neustále fúka. My sme zbadali akurát jednu lodičku sa tam premávať. Keď sme si to tam celé obzreli, Alejandro nám prezradil, že všetky skupiny sa chystajú obedovať okolo tretej, a že teda by sme radšej mali ísť na obed skôr, aby sme zbytočne nečakali keď bude v reštaurácii príliš veľa ľudí.. Tešila som sa, pretože sme nešli do žiadnej obyčajnej reštaurácie.
Ešte sme sa na chvíľu stavili vo Vicuña, hlavná dedina Údolia Elqui, kde sme si obzreli vežu, ktorú sem doniesli rozloženú na kúsky z Nemecka a potom ju tu zase zložili. Vraj ako dar dedinčanom, ktorý sa pekne postarali o nejakú nemeckú rodinku. Tiež sme si pozreli kostolík, a štvorcové námestíčko ako obvykle plné stánočkov s vystavenými suvenírmi. Vicuña je známe aj zmrzlinou, ale zatiaľ sme si nedali, lebo sme sa tešili na obed.
Reštaurácia sa nachádzala vo Villaseca, čiže Suchá Dedina, a neobvyklá je tým, že sa tu varí len v slnečných peciach. Na prípravu všetkých jedál sa využívajú výhradne slnečné lúče. Na dvore reštaurácie sme si mohli pece aj obzrieť, dokonca sme si do jednej na sekundu strčili všetci aj ruku, aby sme si to teplo zacítili na vlastnej koži.
V reštaurácii začínajú variť už ráno a preto sa musí aj jedlo objednávať telefonicky niekoľko hodín dopredu. Ja som si objednala pečeného barančeka so zemiakovým pyré. Baranček sa piekol vyše dvoch hodín. Claudio si dal lososa, ten bol hotový rýchlejšie, asi za hodinku. Ryža sa pripravuje tiež hodinu, malé chlebíčky sa pečú asi tri hodiny, voda zovrie v lete za menej ako hodinu, no v zime si na čaj počkáte tri a pol hodiny!
Dokonca aj dezert sa piekol v tejto slnečnej peci. Jedlo bolo nielen neobvyklé, ale aj chuťovo vynikajúce. Po obede sme si ešte raz poriadne piecky obzreli, a k tým, kde sa ešte pieklo sme si aj privoňali. O tejto hodine už slnko pálilo tak, že som sa začala obávať čo na to moja alergia (našťastie som si nezabudla opaľovací krém).
Ďalšou zastávkou bola pisquería, čiže miesto, kde sa vyrába pisco. Pisco je typický čílsky alkoholický nápoj (považovaný za tradičný nápoj aj v Perú a spor o to, odkiaľ skutočne pisco pochádza, sa asi nikdy neskončí). Je to vlastne ako naša vínovica. Najprv sa z hrozna spraví víno a potom sa z vína vypáli pisco. Pisco sa vyrába iba v dvoch regiónoch Čile: Coquimbo a Atacama. V pisquerií sme dostali veľmi podrobný výklad o histórii tohto miesta, o presnom výrobnom postupe, o pestovaní hrozna, o kvalite sudov,... všetko veľmi zaujímavo podané, no keby to tu mám všetko vypisovať, tak tento článok asi nedopíšem.
Čo ma ale najviac zaujalo bol príbeh o majiteľovi pisquerie, ktorý sa rád stretával s priateľmi a každému vždy štedro nadelil fľaše vína a pisca. Tieto ich zábavky sa ale nepáčili ich manželkách, a tak na obranu pred manželkami vybudovali podzemnú skrýšu a vždy keď nejaká manželka prišla hľadať svojho manžela, on už bol v bezpečí ukrytý, keď manželka odišla, kamaráta vytiahli a zábava pokračovala ďalej. Táto skupinka kamarátov takto žúrovala celé roky, až pomaly začali niektorí z nich umierať. Vtedy sa skupina rozhodla spísať dohodu, že sa ich večierky budú opakovať aj po ich smrti. Táto dohoda stále visí zarámovaná na stene a tvrdí sa, že v noci počuť padať fľaše, počuť kroky a rôzne iné zvuky. Tu sme samozrejme chutnali miestne víno a pisco. Každého sme dostali len za náprstok, ale aj tak sme si pochutnali a v tom teple to bolo viac než dosť.
Tu už som bola z tepla taká oťapená, že som opäť v aute spala, ale úplne ako zabitá, čo je škoda, lebo všetky krásne výhľady na kopce zarastené hroznom som zmeškala. Ďalej sme išli do múzea Gabriely Mistral, čílskej poétky ocenenej Nobelovou cenou za literatúru. Bola prvá z Latinskej Ameriky a prvá žena z celého amerického kontinentu ktorej sa dostalo tejto pocty. Domček je maličký, ale nachádza sa tu mnoho jej rukopisov, fotiek, originálny nábytok z čias keď tam bývala. Alejandro nám porozprával o jej živote, o tom ako ju vyslali do zahraničia ako diplomatku hlavne preto, že doma bola nepohodlná, o tom ako reformovala školstvo a aj o tom ako jej dedičstvo ešte stále dotuje školu v jej rodnej dedine.
Ešte sme sa po ceste zastavili popozerať si výhľad na kopčeky, kúpili sme si granátové jablká a citróny, skupinka nás vyložila vo Vicuña, kde sme mali zajednaný hostelík. Vo Vicuña sme si dali zraz s kamošmi zo Santiága, ktorí náhodou boli tiež v okolí, spolu sme sa navečerali a náš tour ešte pokračoval, no s iným sprievodcom. Na večer sme si zajednali návštevu observatória Mamalluca, jedno z observatórií prístupných verejnosti. Ich najväčší teleskop je celkom maličký v porovnaní s Tololo (30cm v priemere). Strávili sme dve hodiny pozorovaním oblohy, pozeraním videí a prednáškami.
Keď nás vyložili pre hostelom, boli sme už celkom unavení, ľahli sme a zaspali, v nedeľu sme mali ešte veľké plány, no mňa už od rána bolelo brucho, potom hlava. Mala som asi úpal. Tak sme sa len presunuli do La Serena, taxíkom sme sa odviezli na pláž, sadli sme si na terasku jednej reštaurácie a kukali sme na more až do odchodu autobusu, ja som nič nejedla, len som pila čaj. Dosť som sa obávala cesty do Santiaga v autobuse, ale našťastie som to zase takmer celé prespala.
