Snívalo sa mi, že som pozvala nejakých spolužiakov na obed. Už boli u mňa no nemala som nič navarené. Bola som nervózna, lebo som musela variť a oni tam už sedeli a nemohla som sa im ani venovať. Každú chvíľu som sa chodila pozerať, čo robia a snažila som sa ich zabávať. Varenie mi išlo hrozne ťažko, chcela som spraviť slepačiu polievku, no všetky hrnce boli príliš malé.
A tak som pobehovala, hore- dole, varila, zabávala spolužiakov, každý bol ešte ako na potvoru v inej izbe.. polievka už mala byť hotová, medzitým mi už jeden hosť aj odišiel, išla som ju servírovať a polievka nikde, hľadala som všade, no polievka sa vyparila. Nevedela som, čo mám robiť a tak som sa zo zúfalstva rozplakala… a začala som kričať, no nepočula som svoj hlas. Všetko to bolo pre mňa také hrozné, že som začala kričať viac a viac, no zvuk nikde.. tak som sa začala triasť na celom tele, kričala som o dušu a začala som sa dusiť, nemohla som vôbec dýchať, kričala som a zvuk stále nikde. Zavolali Claudia nech so mnou niečo robí a ja som na neho kričala nech mi vyzlečie šaty, lebo sa udusím. Cítila som ako na celom tele opúcham, oblečenie sa mi zadiera do tela a ja sa nemôžem nadýchnuť a cítim sa zúfalo, plačem, kričím,... Nech mi už konečne niekto vyzlečie šaty!
A vtedy som sa zobudila: Fuuu.. bol to iba sen. Pozriem na Claudia, on pozerá na mňa, tak divne, ani neviem prečo, ale začínam kričať, nepočujem sa, dusím sa, neviem čo mám robiť, trasiem sa, kričím nech ma vyzlečie a nemôžem dýchať, kričím, plačem, dusím sa. A vtedy som sa opäť zobudila.
Bol to iba sen? Naozaj už som hore? Odpoveď znie: NIE. Kričím a dusím sa, dusím sa a trasiem sa a kričím.
Opäť som sa zobudila… Claudio na mňa spoza počítača divne pozerá a pýta sa ma, čo mi je.. nemôžem rozprávať, trasiem sa. Už som konečne naozaj zobudená, no nevládzem rozprávať. Ležím, čumím do stropu a po nejakom čase sa na neho obraciam, nech ma objíme a vysvetľujem mu čo sa mi snívalo.
Chvíľu som sa nevedela spamätať, no svet ide dalej, jedna nočná mora hore dole.