Tentokrát sme sa mali stretnúť priamo v čajovni. Ja som ako vždy prišla až príliš skoro a tak som vošla, aby som ju počkala vnútri. Väčšinou tam sedia len chlapi, oblečení v takom bielom tielku a v špinavých gatiach a hrajú karty, je tam rušno, ale to nám vyhovuje. Všetci sa na mňa pozreli. Myslím, že si pomysleli, že to tam robí 外國人 (wai guo ren : cudzinka) a ešte k tomu sama. Čašník mi priniesol lístok, ja som si vybrala čo si chcem objednať, no aj tak sa ma neprišiel opýtať. Určite sa bál, že si neporozumieme. Chlapi po mne pokukovali, no na slovo sa nezmohli. Cítila som ich pohľad, prestali dokonca hrať karty, tak som si vytiahla knihu a začala som si robiť úlohy.
Po asi desiatich minútach prišla Betsy, rozhodli sme sa, čo si dáme a Betsy objednala. Ja som si dala mangový ľad (sorbet, asi tak sa to nejako odborne volá :D) a hranolky a Betsy si dala čaj a toast. Po objednaní ju chlapi čo po mne pokukovali zavalili otázkami:
Kto je to?
Hovorí po čínsky?
Vie čítať po čínsky?
Ako sa rozprávate?
Čo tu robí? A čo tu robíte spolu?
Odkiaľ je?
Pýtali sa jej toho veľa a teda aj napriek tomu, že im povedala, žo po čínsky viem aj čítať a aj hovoriť (teda trochu), tak mňa sa nič neopýtali, len tak na mňa kukali. Vždy, keď sme kvôli niečomu odtrhli od učenia, spozorneli a kládli iné, doplňujúce otázky. Začalo ma to nudiť, lebo som si nemohla precvičovať moju čínštinu, keďže sa ma nepýtali osobne, ale vybavovali to cez Betsy. Ale na druhej strane to bola sranda, počúvať, čo sa vypytujú.
Popri učení som sŕkala môj ľad a po jednej som si vychutnávala hranolky.. tu to nie je až také bežné jedlo..
Hranolky boli super, chrumkavé, no vnútri mäkké, také žlto-hnedé, dlhé. Aj ten kečup nebol zlý. Vždy som vzala jednu hranolku, namočila som ju jemne do kečupu (lebo ho nebolo veľa), odhryzla som si, opäť som hranolku namočila do kečupu.
Na tanieri zostávali už len 4 dlhé hranolky, až mi z toho zostalo smutno. Vzala som si jednu, bola tam taká osamotená, tie zvyšné tri boli na opačnej strane tanierika. Ladným pohybom ju približujem k ústam, otváram ústa, a namiesto zahryznutia kričím. Pod krásnou hranolkou bol krásne ufritovaný šváb. Vedľa švába boli ešte tri take malé opečené omrvinky, ktoré sa na švába podobali a teda môj výkrik bol umocnený tým, že som si asi sekundu myslela, že tam je tých švábov viac, alebo čo by bolo horšie.. som nepochopila názov jedla a objednala som si „hranolky so švábmi“..? Betsy sa ma snažila upokojiť, zavolali sme čašníka, začal sa mi ospravedlňovať. Na Taiwanské pomery sa zachoval veľmi slušne. Spýtal sa ma, či chcem nové hranolky... NIEEE... odniesol tanier a odišiel. Po pár minútach nám priniesol košíček s čerstvo pripraveným popcornom, skontrolovali sme, či tam nie je šváb... a zjedli sme to.
Samozrejme chlapi od vedľajšieho stola sledovali celú túto situáciu, no teraz sa neodvážili rozprávať ani s Betsy. Keď sme platili, čašník nám oznámil, že hranolky nemusíme platiť. To ma veľmi prekvapilo, myslela som, že keďže sme dostali popcorn, všetko je vyriešené. Keď už som sa postavila na odchod, ten chlapík, čo sa na mňa najviac vypytoval, sa postavil, pozrel sa mi priamo do očí (neviem, kde našiel tú odvahu, hihi) a povedal:
„Bye – bye“
A ja som mu odpovedala rovnako. Keď sme vyšli Betsy sa začala smiať a povedala, že chlapík jej po taiwansky povedal, že celý večer (boli sme tam minimálne tri hodiny) čakal na príležitosť povedať mi aspoň tie dve slovíčka.