Hm, ťažko povedať.. skúsim niekoľko slov, ktoré ma charakterizujú, rozdelím ich do slovných druhov:Podstatné mená: dievča, dcéra, sestra, kamarátka, študentka, učiteľka. Prídavné mená: malá, výrečná, tvrdohlavá,náročná. (hlavne na seba), stresujúca, milujúca, už nie ryšavá.Zámená: ona.Číslovky: 23, 8.Slovesá: Učiť sa, baviť sa, pracovať, milovať, tešiť sa, plakať, smútiť a odchádzať.Príslovky: skoro.Predložky: medzi.Spojky: a.Častice: ináč.Citoslovcia: Uuuuf. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Predstavte si dôvod, kvôli ktorému by sme sa museli presťahovať. Čo by to bolo? Hlučný sused? Výhľad pokazený novou obludnou budovou čo vám vyrástla pred domom? Nový prírastok do rodiny? Zlá štvrť? Chuť bývať bližšie k prírode? Pre mňa je hlavným dôvodom metro, ktorým musím denne cestovať do práce a z práce. Nie je to jediný dôvod, ale je určite hlavný.
Valle de Elqui sa nachádza v regióne Coquimbo a prechádza ním rieka Elqui. Je to jedno z miest na zemi, kde slnko svieti viac ako 300 dní do roka (v menších dedinách vraj každý dážď oslavujú tým že nejdú do práce, deti nejdú do školy a všetci sa tešia, že konečne prší, vlani to oslávili 11krát). vďaka takmer vždy čistej oblohe sa tu nachádza niekoľko menších aj väčších hvezdární, ale aj obrovské observatórium Tololo so siedmimi kupolami a teleskopom Victor M. Blanco ktorého zrkadlo má v priemere štyri metre. Priemerná vlhkosť vzduchu je tu iba okolo 20 percent, v porovnaní s 80 percentami v Coquimbo a La Serena (prímorské časti regiónu). Napriek tomu, že podnebie je tu polopúštne, sa tu vďaka premysleným zavlažovacím systémom pestuje veľa a všeličo: hlavne hrozno, ale aj papája, bavlna, olivy, avokádo, marhule, broskyne, mandle, granátové jablká, figy, mandarinky, čili papričky,... a pestuje sa aj neobvykle: na strmých svahoch tamojších kopcov.
Okrem toho, že sme na Veľkú noc mali v Chile len tri dni voľna, sme si to pekne výletne a ešte aj letne užili. Odcestovali sme 6 hodín na sever od Santiága (500 km) do regiónu Coquimbo.
V Čile je veľmi bežné, že ľudia, ktorí nemajú legálne, zmluvné zamestnanie, sa zamestnajú ako sa len dá. Veľmi jemne sa to tomu hovorí „trabajo informal“, čiže neformálna práca. Znamená to vlastne prácu bez zmluvy, na čierno. Jasné, v iných krajinách je to tiež celom bežný jav, no v Čile nadobúda formy priam nevídané.
Ak niekto túži dostať sa na dlhšiu dobu do Čile, mám na to celkom jednoduchý návod. Ja som sem prišla 6. januára a dnes mi prišlo domov oznámenie o tom, že mi udelili pracovné víza, takže to tu mám na isto aspoň na rok.
Po tom, ako sme sa presťahovali do centra Taipei, túžili sme si kúpiť bicykel (teda najlepšie by bolo kúpiť dva), aby sme na ňom mohli chodiť na nočný trh, ktorý je pešo od nášho domu asi pol hodinku cesty a nie je možnosť tam ísť autobusom, aby sme sa mohli odviezť na zastávku metra, ktorá je asi 12 až 15 minút peši, aby sme mohli ísť na trhy s ovocím a zeleninou- v okolí ich máme niekoľko a na bicykli by sme ich mohli najprv skontrolovať, kde čo majú, za akú cenu a potom sa vrátiť tam, kde bolo najkrajšie ovocie, alebo zelenina, alebo kde bola najvýhodnejšia ponuka. Tiež som sa túžila ísť bicyklovať do parku, čo máme za domom.
Keď už preletíte cez polovicu sveta, je dobré vyjsť si aj za hlavné mesto a dostať sa aj do regionálnej reality krajiny. Tak sme si požičali auto, GPS-ku, zbalili sa vypadli na pár dní mimo Taipei... a videli sme kadečo... išli sme cestami-necestami... doslovne
Po roku, čo Lenka strávila na Taiwane, sme sa rozhodli, že ju pôjdeme skontrolovať ako si tam nažíva. A tak sme sa spolu s ocinom vybrali na dobrodružnú výpravu do Ázie. Tu je pár postrehov z tých úžasných dní, ktoré sme tam strávili, taký malý cestovateľský denník.
Odkedy som prvýkrát priletela na Taiwan, uplynul už rok. Jeden rok je už celkom dlhá doba na to, aby sa človek naučil čo to o jazyku, kultúre, kuchyni, histórii,... a o bežnom živote v danej krajine. Vždy keď som tu spoznala niečo nové, snažila som sa to pochopiť, akceptovať a hlavne snažila som sa to neposudzovať mojimi európskymi očami. Nie som si istá, či sa mi to vždy podarilo, ale snažila som sa. No napriek tomu sú veci, s ktorými som sa ešte nestretla. Pred pár dňami som opäť zažila niečo po prvý krát.
Od kedy som prišla na Taiwan, takmer každý piatok som išla večer von. Do baru, do klubu, do kina, na koncert, na večeru,.. stráviť čas mimo domu, s kamarátmi, s Claudiom, vypnúť, uvoľniť sa, pokecať si. Takmer vždy to samozrejme vyžaduje nejakú investíciu. Vstupné, účet, lístok. Výška môjho štipendia mi to doteraz vždy umožnila.
V poslednej dobe tu, na Taiwane, dodržujem veľmi španielsku tradíciu. Po obede si zvyknem pospať “siestu”. Je tu v poslednej dobe totiž tak teplo, že človek cez deň ani nechce a zaspí (a v noci sa zase spať chce a nemôže). Ale napriek tomu sa dobre nevyspí. V najhoršom prípade dopadne ako ja. Desivá nočná (poobedná) mora, z ktorej sa nevie zobudiť.
22.8 sa nám skončí náš posledný semester čínštiny a veľa z nás sa poberie inam: na inú školu, do iného mesta, alebo aj do inej (väčšinou vlastnej) krajiny. My, čo zostávame na Taiwane, riešime našu “bytovú otázku”. Smiešne a zároveň hrozné na tom je, že sťahovať sa budeme všetci až na konci augusta, no rieši sa to už asi 4 mesiace.
Presne mesiac a desať dní prešlo od uverejnenia môjho posledného článku. Je neuveriteľné, koľko sa toho za ten čas môže stať. Napríklad sa človek stane astronautom a zaletí si na misiu na Mars. Znie to asi neuveriteľne, ale presne to sa stalo mne.
Ako takmer každý štvrtok som mala s Betsy, mojou milou taiwanskou kamarátkou, language exchange. Ja ju učím po španielsky a ona mi pomáha s čínštinou, je to vždy fajn, lebo si máme aj o čom pokecať. Stretávame sa väčšinou blízko jej domu, lebo ona pracuje a kým by sa ona dostala k nám, bolo by už neskoro, ale keďže chodíme do takej milej čajovne, kde aj varia, tak ja sa tam aj tak vždy teším.
Síce je to už pár dní, no predsa som chcela opísať, ako som pekne splnila ďalšiu našu slovenskú tradíciu na Taiwane. Táto je dokonca veľmi príjemná. 1. Máj, no reč nebude o sviatku práce.
27- 30 stupňov, slnko, chrámy, parčíky, budhistický kláštor, uličky, domostrom, stromy s fúzami, pozostatky po Holanďanoch, remeselný trh a ešte omnoho viac.
Dnes je na Taiwane naozaj hnusné počasie, čo ma neteší, lebo je nedeľa a keby bolo pekne, mohli by sme sa vydať niekam na prechádzku. No aspoň mám čas si sadnúť k počítaču a napísať o tom, ako sme na Taiwane strávili Veľkú noc. Bola to faakt sranda.
Na Slovensku bolo super!!! Prvý krát v živote som cestovala DOMOV na prázdniny. Hihi, bolo to také zvláštne, príjemné… Keď som odlietala z Taipei, myslím, že to bolo po prvý krát, čo som nebola nervózna, dokonca mi tých 15 hodín ušlo celkom rýchlo.
4. deň našej cesty po TAIWANE. Konečne prestalo pršať, aj keď slnko ešte nevyšlo... Romantiku sme zažili na opustenom ostrove, chýbalo už len, aby ma o ruku požiadal :). Prajem príjemné čítanie!
Pokračujem v písaní o tom, ako sme prežili krásny týždeň na Taiwane. Dnešný zápis je o veľmi upršanom dni, kedy sa človeku nič nechce, ale keďže cestuje, snaží sa užiť si každý moment. A tak dážď- nedážd ide ďalej a spoznáva, čo sa spoznať dá. Fotiek je málo, lebo počasie foťáku neprialo.
