Metro v Santiago de Chile

Autor: Lenka Babaríková | 30.5.2011 o 1:40 | Karma článku: 7,43 | Prečítané:  1463x

Predstavte si dôvod, kvôli ktorému by sme sa museli presťahovať. Čo by to bolo? Hlučný sused? Výhľad pokazený novou obludnou budovou čo vám vyrástla pred domom? Nový prírastok do rodiny? Zlá štvrť? Chuť bývať bližšie k prírode? Pre mňa je hlavným dôvodom metro, ktorým musím denne cestovať do práce a z práce. Nie je to jediný dôvod, ale je určite hlavný.

 

Od malička som milovala metro, ani som nevedela prečo, pretože na Slovensku si ho teda veľa neužijeme. Prvý krát som sa v metre viezla v Prahe a odvtedy som na to nemohla zabudnúť. Keď som sa presťahovala do Madridu, metro bolo môj najlepší priateľ. Odviezlo ma všade, rýchlo, bezpečne a nebolo ani veľmi špinavé. Jasne, že občas meškalo, ale bolo to zanedbateľné. Potom som sa presťahovala do Taipei, a tam to bolo ešte lepšie. Metro bolo na sekundu spoľahlivé, rýchle, pohodlné, čisté a plné len málokedy a naurčitých staniciach.


Keď som sa presťahovala do Santiaga čakala som to isté. V januári to bolo super. Keď som chodila na pohovory a spoznávať mesto, vždy som si mohla sadnúť, metro bolo takmer vždy prázdne, žiadne meškania či poruchy som nespozorovala, stále mi ale niekto hovoril, nech sa pripravím, že keď prejde leto a všetci sa vrátia z prázdnin, metro sa naplní. Nevedela som si to predstaviť. Vo februári som začala chodiť na deviatu do práce, metro bolo o tej hodine trošku plné, no nič hrozné. Keď som pred prácou šla ešte aj do fitka, kľudne som si aj sadla a za 35 minút som bola v cieli.


A prišiel marec. Všetci sa vrátili z prázdnin, začali chodiť do práce, decká si obliekli uniformy a začali chodiť do školy.. tak to bol šok. Ráno som šla ako vždy na deviatu a do prvého vlaku som sa ledva natlačila. Keď som ale mala na stanici Los Héroes prestupovať, vtedy mi to došlo. Línia 1 je hlavnou a najpoužívanejšou v Santiágu a ja mám tú smolu, že nastupujem na stanici, kde sa prelínajú dve linky, 10 staníc od práce. Nástupište bolo úplne napráskané, ľudia sa na seba tlačili, všetci boli nervózni. Myslím, že som sa zmestila tak do piateho vlaku, aj to preto že ho poslali prázdny a aj tak bola som natlačená na dverách. Horšie ako sardinky, sardinky si oproti tomuto žijú v úplnom luxuse. A k tomu treba ešte pripočítať denné bitky (doslovne) medzi cestujúcimi (hlavne ženami), slovné výmeny, pobúrených cestujúcich, ktorým sa nepodarilo na svojej zastávke vystúpiť, ľudí, čo v tom natlačenom metre začnú prednášať o čom ich napadne (náboženstvo, morálka, ...). Jediné, čo tam chýba sú predavači, či spievajúci umelci.


Keďže sa občas nemám kde držať, často som vykrútená ako paragraf, niekto sa na mňa tlačí a podobne, ani sa nedá ten čas nejako užitočne využiť. Skúšala som si brať knihu, či zošit portugalčiny, ale nemá to veľký zmysel. Ešte si treba dávať pozor na veci, lebo v takej tlačenici majú vreckári raj. Preto je to pre mňa strata času, dve hodiny denne, ktoré by som radšej strávila ranným vylihovaním o pár minút dlhšie, pri káve s kamoškou, čítaním knihy, učením sa slovies, vo fitku,...


A ako by toho nebolo dosť, už sa mi stali rôzne nepríjemné historky. Jedno ráno sme boli zase na seba všetci natlačení, zima nám nebola, a v tom som si všimla že je na mňa jeden mladík natlačený až neprirodzene. Nebudem zachádzať do detailov, ale skončilo to tak, že som sa na neho z hrôzou pozrela, povedala som mu po slovensky že je úchyl a pretačila som sa o 15 cm inde. Samozrejme som sa musela tlačiť na niekoho iného, ale aspoň to bol niekto, koho som si ja vybrala.

 

Druhá nepríjemná historka je z iného súdka, vodič chcel asi ušetriť na vetraní a vypol ho. Bolo nás zase milión v jednom vlaku, stáli sme v každej stanici aspoň 7 minút a ten oznam (Vážení cestujúci, ospravedlňujeme sa, ale v tejto stanici sa zdržíme dlhšie ako je bežná doba) som si už recitovala s nimi. Zrazu sa mi zahmlelo pred očami, v ušiach mi začalo pípať a ledva som sa držala na nohách. Naklonila som sa k tým šťastnejším, čo sedeli a poprosila som ich, aby mi niekto uvoľnil miesto, lebo inak odpadnem. Jedna pani s nenávišťou v očiach sa postavila a mohla som si sadnúť. Bolo mi trápne, ale zase keby som odpadla, asi by mi bolo viac.

 

Raz som na stanici Los Héroes vystúpila ako obvykle, no stalo sa niečo neobvyklé: ľudia boli úplne všade, nedalo sa ani chodiť, nevedela som čo sa deje. Po chvíli sa začala medzi cestujúcimi šíriť správa, že vlaky už asi pol hodinu nechodia, vraj nejaká porucha. Predstavte si tie tisíce ľudí natlačených na sebe. Všetci sme začali vychádzať z metra. Ocitla som sa na ulici, kde som predtým nikdy nebola, nevedela som kade mám ísť, do akého autobusu nastúpiť. Ako na potvoru som si zabudla peniaze a ani taxíkom som sa nemohla odviezť, tak som kráčala s tou masou ľudí a rozmýšľala, ako sa všetci pomestíme do autobusu. Nakoniec som mala celkom šťastie a prišla som do práce asi len 15 minút neskôr. Claudio ma telefonicky navigoval a nejako som sa natlačila do autobusu, ktorý ma odviezol na zastávku, odkiaľ už metro premávalo normálne. Správy boli toho plné.

 

A tak sa budeme sťahovať. Ak niekoho napadlo, že prečo si nekúpime auto, tak odpoveď je jednoduchá: zápchy v Santiágu sú asi ešte väčší požierač času ako metro, jedinou výhodou je že sa na vás nikto netlačí.

 

Jedna z mojich podmienok na nové bývanie bola, aby som mohla ísť do práce peši. Budeme bývať v peknej časti mesta asi 15-20 minút chôdze do práce, v peknej budove, v uzavretom komplexe, s parkoviskom. Budeme na štvrtom poschodí (čo je u nás tretie), v maličkom, útulnom bytíku. Jedna z vecí čo mi tam bude najviac chýbať je feria (trh) s ovocím a zeleninou. Tu na našej dedinke, mávame každú nedeľu trh, ovocie a zelenina tam je väčšinou z domácej produkcie, lacná, kupuje sa vo veľkom, kvalita neporovnateľná so supermarketom. Ale v nedeľu sa predsa len môžem do toho metra vybrať a odviezť sa do tržnice La Vega, ktorá nie je tak ďaleko, je najznámejšia, fascinujúca a dá sa tam kúpiť za pár šupov všetko na čo si človek spomenie.

 

 

Trošku pozadia k tejto sťažnosti na metro. Všetci mi rozprávajú o časoch, keď metro v Santiágu bolo luxus, chodilo prázdne, fungovalo bez problémov. V tomto období bolo metro drahšie ako autobus, a autobusom sa dalo ísť hocikam, autobusy brázdilo cez celé Santiágo. V tej dobe sa dalo dokonca s autobusárom dohodnúť, za koľko vás odvezie. Vtedy mali autobusári zaplatené podľa toho, koľko lístkov predali, a preto im záležalo na tom kto zaplatí a kto nie, čiže vás len tak nastúpiť nenechali.


Potom vymysleli skvelý systém, ktorý sa volá Transantiago, a ktorý mal vylepšiť hromadnú dopravu v hlavnom meste. Zaviedli sa predplatené karty, šoféri začali zarábať fixný plat a ľudia začali nastupovať aj bez platenia. Zmenili všetky trasy, a autobusové trasy sú nastavené tak, aby vás odviezli k metru, to znamená, že desaťtisíce ľudí sú teraz nútení ísť metrom (ktoré je stále drahšie ako autobus) a preto je stále metro plné. Je to až neuveriteľné, že aj v nedeľu o deviatej ráno je metro plné. Väčšina z tých ľudí by sa radšej odviezli autobusom, keby mohli, ale museli by pravdepodobne niekoľkokrát prestupovať a trvalo by im to dlhšie, preto sa radšej tlačia v metre.


Metro v Santiágu stojí takmer jedno euro, čo je pre bežného obyvateľa vysoká suma za jednu jazdu. Niektorí, ktorí si to naozaj dovoliť nemôžu chodia autobusom a nezaplatia, a je ich dosť veľa, a preto odkedy som tu už  lístok na metro zdražel dvakrát. Zdá sa, že je to začarovaný kruh a pre mňa bolo sťahovanie najjednoduchšie riešenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?