Tak ako prácu na čierno poznáme z Európy tu rozoberať nechcem, pretože všetci to dobre poznáme, veľa z nás si to aj v niektorej európskej krajine vyskúšalo: na leto sa zbalím, idem do Španielska niekde do prímorského mestačka, a “zamestnám sa“ ako čašníčka v bare, v reštaurácii, v kaviarni, zmrzlinárni,...
Ale v Čile sú aj úplne iné kategórie zamestnania na čierno. Ja ich delím do niekoľkých skupín:
Práca užitočná a produktívna:
Táto skupina je bežná tiež všade možne na svete a väčšinou prináša nejaký úžitok. Sem ja zaraďujem nezamestnaných, ale vynaliezavých ľudí, ktorý trebárs ráno vstanú o piatej, kúpia chlieb, maslo, šunku, pripravia chlebíky a postavia sa k metru a tieto chlebíky predávajú ľuďom ponáhľajúcim sa do práce, čo sa doma nestihli naraňajkovať. Paleta je široká: od chleba so syrom a šunkou, cez koláčiky podobné našim šiškám, hamburgery so sójovým mäsom, sendviče z celozrnnej múky, umyté, nakrájané a pekne zabalené ovocie.
Okrem jedla sa takto pri metre predáva všeličo: obaly na kartu na metro, pilníky, ponožky, kabelky... Občas predajcovia chcú zahrať aj na city svojich zákazníkov a tak mamička so spiacim dievčatkom na rukách predáva leukoplast, ktorý by si človek asi bežne nekúpil. Ale keď vidí to spiace decko, tak sa zľutuje a kúpi si aj ten leukoplast (po čase čo túto mamičku vidím raz do týždňa na tom istom mieste vždy so spiacim diečatkom, ju začínam upodozrievať, že to dievčatko niečím uspáva, lebo vždy tam tak pokojne spí, že sa mi to až zdá divné).
Do tejto skupiny zaraďujem aj uja čo chodí okolo jedenástej k nám do kancelárie a predáva nám obed (teplé jedlo alebo šalát) za polovičnú cenu, ako sa dá kúpiť v okolí našej kancelárie, predačov zmrzliny v parku, vody na pláži, či viacmenej hocičoho a hocikde ak to má úžitok.. Touto cestou by som uja s obedom rada pozdravila a rada by som sa ho spýtala kde dnes bol a prečo nás nechal o hlade.
Práca užitočná, no nie veľmi produktívna
Do tejto skupiny rada zaraďujem zamestnania, ktoré síce nič neprodukujú, ale občas nám celkom uľahčia život. Napríklad chlapec supermarkete, ktorý zabalí nákup, ujo, ktorý nám potom ten nákup naloží do auta, samozrejme za malý poplatok. Nie presne určený, každý dá čo chce. Spomínané služby sú nám vnútené a nedá sa im vyhnúť ani keď si kupujete len jeden jogurt, pateniu sa však vyhnúť dá, aj keď je to všeobecne považované za neslušné.
Do tejto skupiny patrí aj ujo na trhu čo nám tažkú zeleninu a ovocie povozí až kým nekúpime všetko čo sme chceli a zavezie nám to až domov (v ukradnutom košíku zo supermarketu). Cena sa samozrejme dohoduje dopredu. Taktiež tu ešte stále existujú čističi topánok na ulici, s typickým sedátkom a novinami pre klienta. Nájdu sa aj umývači okien, ktorí vám okno viac zašpinia, ako umyjú a potom chcú za to ešte aj drobné.
Práca absolútne neužitočná a neproduktívna
Táto skupina ma úplne vytáča, a keďže sa ma nikto na nič nepýta a služby sú vnútené, ja im platiť odmietam a je mi jedno, že si myslia že som neslušná. Do tejto skupiny patrí hrozne otravný ujo či teta čo pri parkovaní dávajú inštrukcie ako zaparkovať. Ujo, ktorý „stráži auto“. Je to proste osoba čo je tam len tak postáva a akože stráži, no kebz sa niečo stalo, zodpovednosť nenesie a toto zamestnanie vykováva kde sa mu zachce. Proste stojí a pýta peniaze za nič.
Iná kategória je zábavný ujo na trhu, ktorý nepredáva v žiadnom stánku, ale občas akoby sprostredkuje predaj tým, že ako náhodný okoloidúci výborne ohodnotí kvalitu ponúkaného ovocia, predavač je mu potom nútený dať nejaké drobné a občas čosi pod zub. Ujo čo pred autobusom vykrikuje trasu autobusu a takým spôsobom sa snaží nahnať cestujúcich do autobusu (trasa je samozrejme napísaná aj na autobuse, ale to jeho nezaujíma a od šoféra potom pýta sprepitné za cestujúcich čo mu prilákal).
Úplne najnepochopiteľnejšie a najzbytočnejšie zamestnanie sa mi zdá byť takzaný „sapo“, čo by v bežnej španielčine znamenalo „žaba“. Po čílsky to však pochádza zo slovesa „sapear“ čo znamená niečo ako prezrádzať, či dokonca udávať. Tento žabiak stojí na zastávke autobusu a zapisuje ktorý autobus tade kedy prejde. Keď príde autobus s rovnakou trasou, rýchlo vypočíta čas, pred koľkými minútami prešiel posledný autobus a šoférovi zakričí počet minút. Ak sa čudujete, načo to tomu šoférovi je, tak odpoveď je, že šofér zarába podľa toho koľko lístov predá a preto nechce trebárs ísť len 2 minúty za iným autobusom, lebo nemá takú šancu nabrať cestujúcicha preto v takej situácii radšej spomalí. Žabiakovi potom každý šofér zaplatí. Tieto ropuchy už v Santiagu neexistujú, lebo tu pred nedávnom zaviedli niečo ako električenky a žaby stratili prácu. No v iných mestách je to ešte stále celkom bežné zamestnanie.
Práca pre potešenie
Táto skupinka je tiež celkom zaujímavá, sú to zabávači, ktorí ale nestoja na námestí, alebo inom verejnom priestranstve bežnom v Európe, oni sa totiž postavia na križovatku, kde začnú žonglovať, tancovať, alebo len tak blbnúť prezlečení za nejakú obludu. Často hádžem mince aj pouličným hudobníkom: speváci, gitaristi, flautisti, huslisti, basisti, harfisti, no od výmyslu sveta. Veľmi sa mi páčia „chinchineros“, skupinka hudobníkov, väčšinou je tam aspoň jedno dieťa, s bubnom a činelmi na chrbte, ktorí popri hraní, tancujú, krútia sa, proste robia riadnu a hlučnú show. (Video odporúčam pozrieť až do konca: http://www.youtube.com/watch?v=ELO6V2SEJ9M). Napodiv živé sochy tu ešte neobjavili.
Ak som na niečo zabudla, ospravedlňujem sa!